Láska
Oči hlboké, plné lásky a metafor, čo možno nemilovať v milovanom?
Aj keď nemožné nevnávidieť, každý kúsok jeho bytia možným je,
keď skláňa sa k tebe, s tvárou odvrátenou popieraš vzplanutie.
Nenávisť lásky k milovanému, len lásku plodí,
a z nenávisti k nenávisti sa ďalšia zrodí, tak nemožno nenávidieť milované.
Človek vo svete tulákom sa stáva. Kráča a plánuje, sníva no nespáva.
Nenávidí a miluje to, bez čoho jeho bytie samotné je osamelé.
Dokáže milované milovať milujúceho? Dokáže láska splodiť lásku bez nenávisti?
Lapený v pasciach, strápený agóniou upadá do spánku, neschopný kráčať.
V otrasoch duše, po klzkej podlahe k Zemi sa skláňa.
Prosí o vykúpenie, nechce žiť v živote, v ktorom niet milovania.
A život bez milovaného životom nie je, pretože bez neho len v prach sa minie.
A bez lásky milovaného k človeku milujúcemu, svet stráca farby, bytie nemá cenu.
Treba nenávidieť to, čo je milované, lebo berie dych, vnucuje ilúzie.
Zatvára oči a skrýva videné, nevedomé tichučko stáva sa vedomé.
A milovanie stáva sa životom samým. V obrazoch svojich zrieka sa pastvín,
mení ho v maľby duše skazenej.
Keď prepukne vášeň, hoc´ aj krátka, netrvá dlho, otvoria sa vrátka.
Milovaný je zrazu v náručí milovaného, nevypovedané vypovedaným sa stáva.
Netreba slová, kde lásku aj nenávisť rovnaké srdce plodí,
tam stretnú sa dvaja tu život sa rodí, pretože bez života dlhý bol ich život,
a zrazu majú jeden spoločný a večný.
