Svetlo
Tam, kde v tieňoch skrýval sa kvet,
tam na slovách rozkvitol svet.
A ten, kto nemiloval, nežil.
Žil len ten, čo miloval.
No čo vlastne miloval?
Miloval dážď, čo pôdu kropil,
miloval rosu, ktorou kvety zdobil.
miloval vzduch, čo tvár mu hladil.
A tú vôňu!
Vôňu jarnej lúky miloval väčšmi,
než všetko ostatné.
Na tej lúke tancovali lúče slnečné ,
tam rozkvitali divé ruže,
tam lietať mohol,tancovať,behať...
Sloboda a láska ho poháňali.
Slobodu našiel tam, kde prekážky končili.
A lásku?
Láska, tá bola všade.
Ľahučko niesla sa jarným vetrom,
Farbami dúhy maľovala krídla motýľov,
slovami nehy ospevovala slobodu
a sloboda lásku vzniesla do oblakov.
Keď podišla k nemu a dotkla sa ho,
čas prestal existovať.
Vietor ustal a potôčik prestal zurčať,
lež teplo jej dotyku,
rozprúdilo jeho krv
a pomohlo mu snívať.
A láska vstúpila do neho,
a on bol v nej,
dar najvzácnejší,
bez nej život chladný a prázdny je,
ale s ňou...
Nádherné zázraky.
Tak vzdychol,
a s povzdychom niesol sa hlas,
hlas jeho srdca.
Pocit šťastia a vrúcneho citu.
Tak človek túlavý,
našiel si cestu,
po ktorej bude kráčať,
a láska bude jeho svetlom.
