Do posledného výdychu
- Elizabeth – oslovil ju potichu a ona vytušila vážnosť situácie. Bežne ju oslovoval miláčik, zlatko, Eliz alebo dievčatko, ale menom ju oslovil len pokiaľ šlo o niečo vážne.
- Áno Viktor? – držala s ním krok – Stalo sa niečo?
- Prečo ma vlastne miluješ?
Tušila túto otázku. Ležali spolu v posteli, hlavu mal položenú na jej prsiach a ona sa mu nežne pohrávala s plavými kaderami vlasov.
- Milujem ťa pre všetko...
Jemne sa dotkla jeho zjazveného tela. Zastonal.
- Až nepochopiteľne veľmi. A nezaujíma ma tvoja krvavá minulosť ani tvoje hriechy. Verím že sa to už skončilo, že si iný človek.
Zahľadel sa na svoje ruky. Staré rany ho nepríjemne štípali a jazvy mal až nezvyčajne viditeľné. Sám tomu neveril, že sa človek môže tak radikálne zmeniť, tak prečo tomu doparoma verí ona? Bolelo ho pomyslenie na to. Vtisol jej na pery letmý bozk, vstal z postele, obliekol si šarlátovo červený župan a zmizol jej z dohľadu.
Potreboval si ísť vyvetrať hlavu, zbaviť sa tých myšlienok ktoré mu zatemnili myseľ. Vyšiel na terasu a sadol si do svojho obľúbeného hojdacieho kresla, z ktorého sa mu poskytol pohľad na jazero, odrážajúce svetlo mesiaca. Fúkal vietor a spríjemňoval tak nezvyčajne horúci večer. Zrazu sa objavila vo dverách s fľašou najlepšieho červeného vína aké v dome mali a dvoma krištáľovými pohármi ktoré kedysi patrili jeho predkom.
- My niečo oslavujeme?
Neodpovedala. Bez slova k nemu podišla, vtisla mu do ruky pohár a naliala mu z tej červenej tekutiny opantávajúcej zmysly. Žiarivo sa usmiala. Ten úsmev zbožňoval, pripomínala mu tak rozkvitajúcu ružu. Odpil si z pohára a zahľadel sa jej do tváre.
Víno im pomaly stúpalo do hlavy, chytil ju okolo kolien a prudko stiahol do svojho lona. Začal jej vášnivo bozkávať krk, prsia, tvár... A ona sa nebránila, nechala sa pomaly unášať jeho neuhasínajúcou vášňou a vychutnávala si každý moment večera. Vdychoval vôňu jej tela, snažil sa ovládnuť svoju myseľ ktorá ho nútila spraviť niečo hrozné, ale márne. Vedel že už dávno neovláda svoje telo a myseľ on, ale niekto iný. A nech sa snažil akokoľvek, nedokázal to ovládnuť.
Oblohu preťal blesk a zaprašťanie hromu ju vytrhlo z tranzu. Ešte stihla zbadať lesklú čepeľ noža v jeho ruke no už bolo neskoro. Prepichol jej srdce a ona naposledy vydýchla v jeho náručí. Umárala ho strašná bolesť, až príliš ju miloval. Nedokázal sa zmieriť s tým čo sa práve stalo. Prečo ho k tomu prinútili? Už videl len jedinú možnosť ako byť zase s ňou. Tam, kde ho už nikto nebude môcť ovládať. Šiel k jazeru, jej telo niesol v rukách a do jej čiernych vlasov mu stekali slzy. Vytiahol nôž z jej hrude, vošiel do vody, kráčal stále hlbšie a hlbšie. Ešte raz ju pobozkal, v rukách pevne držal jej telo a utopil sa.