Koniec
Stál na streche najvyššieho domu v meste. Očami pomaly prechádzal po okolitých domoch, hľadel do tej temnej priepasti do ktorej sa chystal hodiť svoj smútok a žiaľ. Hľadel na náhliace sa autá, na smiešnych ľudí so smiešnymi kufríkmi v rukách.
Zrazu to ticho preťalo zvonenie mobilu. S tým najväčším pokojom v tvári siahol do pravého vrecka a vytiahol zvoniaci telefón.
-Aká irónia. Práve dnes ma niekto potrebuje. Už je neskoro...
Zavrel oči a lačno sa nadýchol chladného vzduchu. Znova siahol do vrecka a vytiahol pokrčený balíček cigariet. Chvíľu si ešte prehrabával vrecká kým nenašiel zelený zapaľovač, pomaly vytiahol cigaretu z balíčka a uprene sa na ňu zahľadel.
-Kurva, tak veľmi som ju miloval, život bez nej už pre mňa nemá zmysel... som hlúpy, rozprávam sa s cigaretou.
Chrapľavo sa zasmial a zapálil si. Chvíľku sledoval dym stúpajúci nahor, potom znova očami prebehol po rušných uliciach a domoch, kde v oknách zasvietili už aj posledné svetlá. Do nosa mu udrela sladká vôňa. Vôňa, ktorú mala len ona.
-Už ma čakáš drahá moja. Čoskoro sa stretneme.
Cigareta mu nečakane rýchlo dohorela, zapálil si druhú. Cítil, ako mu dym prechádza telom, nechal sa unášať tým opantávajúcim pocitom. Čas plynul, ale on ho nevnímal. Mal ešte pred sebou oceán plný nádychov a výdychov. Zahľadel sa na oblohu. Bolo zamračené a ticho hrmelo. Oblaky sa lenivo posúvali po oblohe, sem tam cez ne uzrel svetlo mesiaca. Bol spln.
Posledný krát si potiahol z cigarety a odhodil ju zo strechy. Uprene sledoval, ako dohorievajúci špak padá na ulicu, kde sa práve začal nočný život.
-Mal som si radšej vybrať most. Bolo by to jednoduchšie a mal by som viac súkromia.
Zamrmlal si popod nos a zvraštil čelo. Na tomto mieste prežil počiatky svojej dospelosti. Na toto miesto chodil každý deň po práci a v čase najväčšieho smútku tu utápal svoju bolesť. Ale čo je najdôležitejšie, na tomto mieste ju stretol prvýkrát. A práve pre to si vybral toto miesto a žiadne iné. Ten deň si pamätá akoby to bolo len včera. Bolo krásne jarné popoludnie presne pred ôsmimi rokmi. V momente ako ju prvýkrát zbadal, vedel, že s ňou chce stráviť celý zvyšok svojho života. Bola ako obrázok, rozprávala veselým spevavým hlasom a z jej duše sršala harmónia. A predsa bola ako vietor, ktorý mu rozfúkal myšlienky a priniesol kopu šťastia a vášne. Boli tým najšťastnejším párom na svete, až do toho osudového večera. Nerád naň spomínal a oči mal plné sĺz. Ale tento krát ich nechal ticho stekať po tvári a mlčky hľadel na oblohu. Už mu to bolo jedno, o chvíľu ju uvidí znova, a potom ich už nič nerozdelí.
Prišla polnoc a on vytiahol z balíčka poslednú cigaretu. Triasli sa mu ruky. Vstal. Pomaly podišiel k múriku oddeľujúcemu okraje budovy. Vystúpil naň a ešte raz sa zahľadel na oblohu. Začalo pršať. Kvapky vody a slzy mu stekali po lícach... Naposledy potiahol z cigarety a skočil.
Komentáře
Přehled komentářů
ahoj, dobre pises. aj ja pisem, i ked inym stylom, http://dievcatko.vesele.info
hehe
(vsak ja ne?, 13. 7. 2008 21:19)ja som to inaq aj pisala takej mam v pici nalade:D ale som rada ze to vyznelo tak ako som mala plane:)
Nóó
(Viktor, 11. 7. 2008 14:18)Toto sa mi zdalo moc depresívne a taký jebem na svet pocit som z toho mal...Ale ten mobil bol dobrý :)
poviedky
(sialena, 20. 9. 2008 23:22)